V piatok sa v Martine stala vážna dopravná nehoda. Sanitky chodia denne cez mesto avšak vtedy to bolo niečo iné. Súhrn množstva náhodných faktorov, ktorých výsledkom je smrť. Zomrel človek. Neviem kto to bol ani som nevidel nehodu. Dopočul som sa o nej náhodne od blogera - dva týždne pred tým som písal článok o nebezpečnom úseku a oči priťahujúcom reklamnom pútači. V súčasnosti tam má super reklamu Orange - netvrdím však že vodič kamióna, ktorý natlačil pred ním stojace auto do protismeru, sledoval práve reklamný pútač. Kľudne sa mohol započúvať do rádia, sledovať novopostavenú reštauráciu... jednoducho vznikla zhoda náhod. Hlavná cesta i miesto nehody má niekto nastarosti a už roky si berie na zodpovednosť nezmyselne postavený úsek križovatky - takmer denne vznikajú rovnaké zhody náhod.
O čom to vlastne je... o cielenom myšlienkovom (často i vypočítavom postupe). Taký bloger už nepovažuje svoj článok len za čmáranicu. Píšem, vyjadrujem sa, možno i provokujem... ale vždy podávam reálne informácie. Ani tento článok by nebol napísaný, keby sa nestala dopravná nehoda. Bola však skutočne potrebná? Človek sa vždy zamyslí nad udalosťami až vtedy keď sa niečo stane - málo z nás predvída a koná na základe alternatívnych možností, aktuálne dianie tiež sledujem len keď chcem. Je to ako s rádiom ktoré mi počas pracovnej smeny hrá za chrbtom - počujem ale nevnímam. Mnoho ľudí blogy číta ale nezamýšla sa nad ich podstatami, čo považujem za trúfalosť pretože práve blog a jeho vnútro pochádza priamo z primárneho zdroja informácii. Áno existujú aj propagandistické a reklamné články... ale nešpekulujme s podstatou.
Že sa realita nedá predvídať nieje také ťažké pochopiť, ťažším sa to stáva práve pre čitateľa keď práve bloger otvorí háklivú tému. Prečo to píše - komu a za akým účelom. O týždeň sa opäť stane dopravná nehoda v Martine... že vychádzam zo štatistiky. Mňa by skôr zaujímalo, ktorí z ľudí čo si prečítajú článok niečo aktívne urobia preto, aby nehode zabránili.
Bloger sa stáva občianskym žurnalistom (niektorí sa nechávajú oslovovať novinári). Vytvorenie článku nestojí len čas a opísanie čohokoľvek... Niektorí blogeri (patria medzi nich aj tzv. demokratickí disidenti, antiglobalisti a neviem kto ešte) radi ukazujú v niektorých témach prstom. Keď sa na nich niekto obráti so žalobou alebo nožom v lekvárniku sú prekvapení. Prekvapenie je správne slovo. Prekvapiť svojim článkom a možno i trúfalosťou organizáciu, osobu, realitu... tak aby dala čitateľovi jasne najavo čo článok vyjadruje. No keď ja chcem prekvapiť... prečo som zaskočený, keď MNE sa stane to isté? Nečakaj bloger, že po tvojom kritickom článku nikto neštekne. Veď pes, ktorý sa zahryzne (do súkromia) nebreše - v tomto prípade len analyzuje.
A práve v tomto momente sa z neznámeho občana stáva meno a nielen číslo. Mená hrajú rolu aj v Google, na internete v inštitúciách či v rôznych kuloároch. Od blogera nepotrebujete rodný list na to aby ste zistili kto je, čo chce a kam smeruje. Stačí napísať článok o Úrade vlády a nezmyselnej zákazke a hneď sa k menu priraďuje aj adresa. Adresa blogu, RSS, čokoľvek... majú či nemajú Vás radi. Ale i tak čítajú, číhajú a špekulujú, hľadajú skrytý význam. Ale veď to je v podstate samého človeka - poznať a byť poznávaný. Bloger nepíše preto aby ho nečítali, no číta aby o ňom písali? Napíše blbosť a sám si neoveruje fakty, nesleduje... a potom sám býva prekvapený, úrazený a ospravedlňuje sa v krátkych správach či v diskusiách.
Sme len ľudia a tí si závidia, bývajú vypočítaví, radi sledujú... je to také nutkanie, že? Hľadanie (a zakrývanie) informácii, pravdy... skutočnej reality.
Pozdravujem Úrad vlády a stratenyveurope.sk , Ministerstvo vnútra, Ministerstvo školstva, Slovenskú správu ciest, Orange a ďalších... čítajte a analyzujte.
